František Mikloško sa narodil v roku 1947 v Nitre. Počas štúdia na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave organizoval rôzne aktivity a zakladal študentské kresťanské krúžky. Po skončení štúdia na vysokej škole nastúpil do Ústavu technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied v oblasti numerickej matematiky. V 80. rokoch sa podieľal na organizovaní masových pútí veriacich do Levoče, Turzovky, Marianky a Šaštína, ktoré boli otvorenými protirežimovými akciami. Nevyhol sa vypočúvaniu a sledovaniu ŠtB a ďalšej perzekúcii. V roku 1983 bol prepustený zo Slovenskej akadémie vied a pracoval ako robotník.

V druhej polovici 80. rokov sa aktívne podieľal na všetkých významnejších aktivitách podzemnej cirkvi na Slovensku. Spoluorganizoval tajné náboženské vzdelávanie, mládežnícke akcie na záchranu kultúrnych sakrálnych pamiatok, tlač, pašovanie a distribúciu náboženskej literatúry. Bol hlavným organizátorom Sviečkovej manifestácie v marci 1988, ktorá je považovaná za jeden z najvýznamnejších prejavov odporu voči komunistickému režimu v Československu.

Toto pokojné zhromaždenie veriacich bolo brutálne potlačené komunistickou mocou. Význam Sviečkovej manifestácie spočíva o.i aj v tom, že organizátori požadovali dodržiavanie občianskych práv v Československu pre všetkých občanov – veriacich aj neveriacich. František Mikloško listom oficiálne ohlásil uskutočnenie tohto verejného zhromaždenia a po jeho zákaze podal odvolanie. Aj po zamietnutí odvolania bol odhodlaný podujatie uskutočniť, avšak pred začiatkom zhromaždenia bol zatknutý a tak sa ho nemohol zúčastniť.

Po revolúcii sa ako zástupca katolíckeho disentu zapojil do formujúceho sa hnutia Verejnosť proti násiliu. Od roku 1990 bol dlhoročným poslancom Slovenskej národnej rady a Národnej rady Slovenskej republiky. V rokoch 1990 – 1992 pôsobil vo funkcii predsedu Slovenskej národnej rady. Jeho pôsobenie po novembri 1989 je charakteristické tým, že svoju autoritu využíval na spájanie rôznych spoločenských a politických prúdov v záujme celej spoločnosti.