Narodila sa 7. decembra 1956 v Bratislave. V roku 1979 ukončila štúdium sociológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a tejto vednej disciplíne skúmajúcej spoločnosť, spoločenské javy a procesy sa „upísala“ celoživotne. Svoju vedeckú kariéru začala v Ústave filozofie a sociológie SAV, v oddelení sociológie rodiny, kde ako výskumná pracovníčka pôsobila až do novembra 1989. Hodnosť PhD. získala v SAV za prácu Typologická metóda v sociálnych vedách (1986) a certifikát PhD. získala na Oxford University (1990). Na základe návrhu Vedeckej rady FiF UK za prácu Procesy sociálnej inklúzie a exklúzie bola v r.2005 prezidentom SR vymenovaná za profesorku.

Profesorka Iveta Radičová sa popri vedeckej dráhe, už v období komunistického režimu prejavovala aj odvážnymi občianskymi aktivitami a postojmi, ktorými riskovala minimálne stratu svojho budúceho profesionálneho uplatnenia. Spolupracovala s ľuďmi, ktorí v roku 1987 vydali samizdatovú publikáciu Bratislava nahlas a začiatkom jesene 1989 (pred Nežnou revolúciou) bola spolu-iniciátorkou listu slovenských sociológov vtedajšiemu prezidentovi Gustávovi Husákovi. V ňom spolu so 14-imi kolegami vyzývala na odstúpenie vlády, zmenu režimu a najmä protestovala proti väzneniu disidentov tzv. Bratislavskej päťky (Miroslav Kusý, Ján Čarnogurský, Hana Ponická, Anton Selecký a Vladimír Maňák).

V dôsledku svojich politických aktivít dostala výpoveď. V Novembri ‘89 sa naplno zapojila do spoločenského diania a medzi rokmi 1990 a 1992 bola členkou hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN), ktorého bola krátko aj hovorkyňou.

V roku 1992 sa stala zakladateľkou think-tanku Centrum pre analýzy sociálnej politiky – S.P.A.C.E. a zároveň v rokoch 1993 – 1997 pôsobila aj v Academii Istropolitana ako zástupkyňa riaditeľa.

V roku 2005 sa stala ministerkou práce sociálnych vecí a rodiny a medzi rokmi 2010 a 2012, prevzala ústavnú zodpovednosť ako predsedníčka vlády SR. Od vzniku samostatnej SR sa tak stala historicky prvou ženou na tomto poste. Hoci vládu prevzala v mimoriadne zložitom období poznamenanom negatívnymi dopadmi hospodárskej krízy, pre jej pôsobenie vo funkcii predsedníčky vlády SR bolo charakteristické nadviazanie na étos Novembra 1989, zahraničnopoliticky jednoznačným pro-európskym a pro-atlantickým ukotvením a vo vnútornej politike prihlásením sa k princípom otvoreného vládnutia, k posilňovaniu občianskej spoločnosti, snahou o hľadanie konsenzuálnych vecných riešení problémov a vysoko nastavenou „latkou“ vlastnej morálnej integrity.  

Od novembra 2012 pôsobí na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy a od septembra 2015 aj ako vyučujúca na Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií. Jej akademickými záujmami sú sociálna politika a politika EÚ.