Mgr. Ľubomír Navrátil redaktor, novinár, prekladateľ, v súčasnosti vedúci oddelenia kultúry MÚ v Dúbravke, amatérsky revolucionár, rezbár a košikár

Narodil som sa v dunajskostredskej pôrodnici v sobotu ráno o 7. hodine 9. januára pred takmer šesťdesiatimi rokmi (nar. 9. 1. 1960) v zmiešanej slovensko-maďarskej rodine. Trochu nadnesene zvyknem hovoriť, že po praslici som maďarský a po meči slovenský nacionalista. Aj moja ďalšia socializácia prebiehala v tomto obojživelnom prostredí, hoci až po vysokoškolské štúdiá som navštevoval výlučne slovenské predškolské a školské zariadenia.

Na základnej škole som sa učil veľmi dobre, presne podľa Leninových pokynov, takže ma bez problémov zobrali aj do pionierskej organizácie, kde som to dotiahol až na zástavníka oddielu. 

Gymnaziálne roky som prežíval už s horším prospechom, lebo so spolužiakmi sme objavili aj radostnejšie stránky života ako je samoštúdium. Počas gymnaziálnych rokov sme spolu s výtvarníkom Lacom Terenom vydávali časopis Mladosť a v tom čase som začal fotografovať a písať básničky, hlavne ľúbostné. Napríklad:

Iste by si onemela od úžasu

A nevydala ani hláska

Keby ma zrazil trolejbus,

Napríklad sedemnástka.

Zrejme pre svoje všestranné nadanie som sa nijakovsky nemohol rozhodnúť, kam by som mal ísť študovať. Najprv som uvažoval o fotografii na FAMU, potom som sa chcel stať psychológom, no neotvárali ročník, tak som sa napokon prihlásil na orientalistiku – hindistiku. Na prijímačkách som však nedokázal vysvetliť sémantický rozdiel medzi drávidskými a indoeurópskymi jazykmi, tak mi nejaký pán profesor poradil, aby som sa ešte pár rokov dovzdelával a prišiel potom. Lenže v tom čase takýmto prípadom hrozili dva roky povinnej vojenskej prípravy, tak som šiel na dodatočné prijímačky na ruštinu a maďarčinu, že tam chvíľu povegetím a potom si vyberiem niečo poriadne. Nakoniec som sa začal zaoberať teóriou a praxou prekladu a školu som  s malým oneskorením dokončil. Hneď po štátniciach som nastúpil do vydavateľstva Tatran ako redaktor. Tam som pracoval asi 7 rokov vo vyberanej partii vzdelaných žien a mužov. Táto práca mala výhodu, že bolo treba konzultovať s autormi a aby neboli kolegovia rušení pri práci, nepísané pravidlo bolo, že sa to dialo v niektorej bratislavskej kaviarni. Tak som sa spoznal s neskoršími účastníkmi Nežnej revolúcie Petrom Zajacom, Janom Štrasserom, Ľubom Feldekom, Milošom Žiakom, Petrom Tatárom či Mišom Horským, a cez svojho spolužiaka Laca Terena som spoznal celú generáciu vtedajších mladých výtvarníkov. Redakcia Tatranu sídlila v jednej budove s vydavateľstvom Madách, a vďaka tomu, ale aj vďaka štúdiu na katadre maďarčiny, som zas spoznal maďarských intelektuálov ako Károly Tóth, Laco Öllős, Laco Barak, Imre Molnár, Peter Hunčík, Laco Szigeti, Lajos Grendel, Norika Sándorová či József Berényi.

O svojom pôsobení počas nežnej revolúcie nerád hovorím, napriek tomu, že som bol dva roky profesionálnym okresným politikom, predsedom VPN v Dunajskej Strede. Za najdôležitejší prínos politických pohybov po roku 89 pokladám slobodu vo všetkých formách, ako aj to, že hoci maják nežnej revolúcie už len slabúčko bliká, predsa len tú loď, ktorá sa plaví do neznáma, z času na čas vracia na ten lepší kurz.

Vôbec si nemyslím, že ocenenie si zaslúžim viac ako ostatní účastníci revolúcie v Dunajskostredskom okrese, preto by som ho symbolicky chcel venovať všetkým priateľom, ktorí sa týchto zázračných chvíľ aktívne zúčastnili v čase, keď sme ešte neboli ľavičiari a pravičiari, komunisti a kapitalisti, Maďari a Slováci. Keď sme boli jednoducho ľudia, ktorí zatúžili po slobode...